Médiami minulý týždeň preletela správa o veľrybe, ktorá sa po Temži dostala až do Londýna. Ale prečo to urobila? Čo viedlo takého nespútaného tvora k zúfalému vniknutiu do veľkej civilizácie?
Ak vezmeme do úvahy situáciu v "kráľovstve Poseidonovom", mohla mať na to celkom dobré dôvody. Spiknutie členov "kultu frakov", pozostávajúceho z tučniakov a kosatiek, ktoré svojimi nadnárodnými korporáciami zruinovali malých podnikateľov, napr. zlatníkov- perlorodky a známych výrobcov atramentu- chobotnice, určite nepridali našej veľrybe na sebavedomí.
Otvoriť si vlastný podnik? Hotové bláznovstvo s výpalníkmi všade okolo. Pracovať v štátnej firme? Hlúposť, veď ona bola negramotná. A pracovať v jednej zo súkromných firiem neprichádzalo do úvahy už len z princípu.
Cítila sa ako jedna z mnohých iných nezamestnaných v kráľovstve (a tých bolo dosť, hlavne krabov a medúz) a na vlastnej mokrej koži pocítila infláciu morského dolára, o ktorej toľko počula.
Okrem toho sa bála o svojich malých morských kamarátov z ríše cicavcov- lamantíny. Tie sa vzbúrili proti korporáciám a neustále podnikali v oblasti informačných technológií (s Rybom Gatesom na čele). Výpalníci- žraloci ich stále prenasledovali svojimi ostrými zubami a poplatky od lamantínov iba čiastočne odvádzali kosatkám, a tie si preto mysleli, že lamantíny odvádzajú málo.
Veľryba bola jednoducho veľmi zmätená a smutná zo situácie vo svojej domovine, a preto sa rozhodla ujsť do iného "mora"- do Londýna. More plné finančných žralokov. Milióny malých rybičiek pohybujúcich sa sem a tam to bol jej sen o Londýne.
Dumala už dlho, bol čas konať. Ale svojmu osudu utiecť nedokázala. Smrť si ju aj tak našla.