Niekto si možno povie, že je hlúpe písať mŕtvemu psovi. Nech. Kto mal niekedy zviera vie, že je to člen rodiny a nerozlučný kamarát. Neviem si celkom predstaviť, že zrazu nepribehneš nazrieť na potkaníky alebo žobrať o kúsok klobásky.
Najhoršie na tom všetkom je, že nemôžem nikoho obviniť a hnevať sa. Človek, ktorý ťa zrazil, nemohol tušiť, že vyskočíš z auta rovno na cestu. Ocino nemohol vedieť, že ty si práve vo chvíli, keď on otváral dvere na aute, uvidela na druhej strane cesty potenciálneho psieho kamoša. A ty si nemohla vedieť, že skáčeš na cestu a že okolo prechádza iné auto.
Keď umreli Beska, Asia, Claudika a Petinka, bolo to vždy po chorobe. Bolo utešujúce myslieť na to, že sa už nemusia trápiť, že ich už nič nebolí , a že im je niekde tam hore lepšie. No teraz žiadna utešujúca myšlienka nezostala.
Sú dve hodiny. Akurát by sme spolu možno išli na poobednú prechádzku. Alebo by si išla s ocinom v práci na obed. Dnes ráno si sa tak tešila „do roboty"...
Nerozumiem smrti. Nechápem, ako je možné, že jednu sekundu život existuje a druhú už nie.
Ťapík môj, budeš mi strašne chýbať, ešte veľmi, veľmi dlho. Hádam si aj v psom nebi nájdeš toľkých kamarátov ako tu.
