Bodega a Ibarra, naše dve potkanice, majú klasický potkaní talent udržať vás v bdelom stave a s dostatočnou hladinou adrenalínu v krvi. Priehrštie príhod sa nám každým dňom obohacuje a načim nám ich spisovať, lebo začíname postupne zabúdať na lekcie, ktoré nám tie pačmagy uštedrili dávnejšie a nechávame sa nachytať na staré triky. Týmto vyhlasujem vojnu slabej pamäti a zakladám archív potkaních lekcií.
Lekcia jedna - O Nutele a topánkach
Vždy keď k nám príde moja teta, má potrebu donášať nám rôzne podarúnky, ktoré vypriadla v sekáči. Nájde tam také kúsky, že mi ich potom závidí pol mojich známych. Ale o tom inokedy. Pri poslednej návšteve mne a mamine priniesla nádherné kožené topánky.
Keďže u mňa sa veci musia chvíľu hromadiť, aby som ich upratala, nechala som tašku s topánkami pri svojom stole a poďho vyčistiť potkanom klietku, nech majú kultúrne prostredie. Rada mojej maminky, že „veď si zober do izby vedro s vodou a handričku a nemusíš myši dávať do prepravky, môžu si zatiaľ behať a máš ich pod dozorom" sa mi zdala byť celkom dobrým nápadom. Nechcelo sa mi celú klietku prenášať do kúpeľne a sprchovať a utierať a potom ešte „venčiť" potvory. Chyba.
Okrem toho, že mi Bodega stále pobehovala po okraji vedra a snažila sa pacičkou dosiahnuť na handru, Ibarra zápasila s paradajkou a musela som sledovať, kam ju až zavlečie, aby som ju odtiaľ potom mohla vyloviť a vyhnúť sa tak hnijúcim rastlinným zvyškom za nábytkom. Keď mi ešte k tomu Bodega zahryzla po tretí raz do gumenej rukavice, lebo si zjavne myslela, že by to mohlo byť niečo výnimočne dobré na jedenie, mala som naozaj nervy.
Zrazu všetky potkanie aktivity utíchli, obe potvory sa skryli pod posteľ. Reku, asi sa niečoho zľakli. V pokoji som teda čistila ďalej, užívajúc si ten pocit, keď sa vám nič nepletie pomedzi ruky a nepiští na súkmeňovca. Ticho predsa lieči. Chyba. Ticho je predznamenaním katastrôf rôzneho rozsahu.
Asi po piatich minútach pokoja som sa náhodou obzrela a čo nevidím. Bodegin chvost vytŕča z tašky s topánkami. Išla som ju teda odtiaľ vybrať, nech sa v igelitke neudusí. Na moje veľké prekvapenie začala Bodega protestne pišťať. Až keď som ju už celkom vybrala, všimla som si, že má pacičky a ňufák od niečoho zabarané. Pozriem do tašky a tam plastový „téglik" s Nutelou a na jeho dne vyhryzená diera ako potkania päsť. Medzitým ten čierny diabol zlízal všetku Nutelu, ktorú mal na sebe, aby som mu ju nebodaj nezjedla.
Po niekoľkých výhražných slovách na Bodeginu adresu som ju pustila a vybrala tú tajnú Nutelu aj s topánkami z tašky. A tu ma skoro vyrútilo. Ako sa Bodega snažila dostať ku „ňamke", narazila na topánky a mysliac si, že to ony tak rozvoniavajú, do jednej zahryzla.
Potkanie zuby sú niečo ako diamant. Jeden hryz a je to naozaj vidieť.
Hlboký nádych a výdych, ďalšie vyhrážky tej malej potkanej beštii a to bolo všetko. Potkan za to nemôže, netuší, že niečo nesmie hrýzť. Nie je ako pes, že ho človek môže vyhrešiť alebo potrestať. Z takýchto incidentov sa preto nemá poučiť potkan, ale jeho človek.
Takže ponaučenie: Keď je potkan ticho, niečo má za lubom. Ak potkana spustíte z očí, koledujete si o problém. A na koniec: Potkaní kukuč vás obmäkčí aj keby pred chvíľou zničil pol bytu.